História

skipmenu

tomenu

hist3a.jpghist3b.jpg
Posledné tri desaťročia 19. storočia boli v Európe obdobím zakladania prvých lesníckych výskumných ústavov: Karlsruhe a Tharandt – 1870; Thübingen, Eberswalde, Eisenach – 1872; Mariabrunn – 1874; Braunschweig – 1876; München – 1881; Giesen – 1882. V roku 1892 sa tieto ústavy združili do Medzinárodného zväzu výskumných ústavov lesníckych (IUFRO).

1 Vadas.jpgPrvý návrh na zriadenie lesníckeho výskumného ústavu v Banskej Štiavnici vypracoval už v roku 1874 profesor Baníckej a lesníckej akadémie Ľudovít Fekete a predložil ho na výročnom zasadnutí Uhorského krajinského lesníckeho spolku. Napriek kladnému ohlasu sa z finančných a personálnych dôvodov nerealizoval. V roku 1892 po dostavbe novej budovy Lesníckej akadémie kde už boli rezervované priestory aj pre výskumné účely, boli šance na vytvorenie lesníckeho výskumného pracoviska reálnejšie. Profesor Eugen Vadas – Vlkolinský po návrate zo štúdií organizácie lesníckeho výskumu v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku, navrhol zriadiť pri Lesníckej akadémii ústrednú výskumnú stanicu a vonkajšie výskumné stanice pri štyroch horárskych školách v Uhorsku (v Liptovskom Hrádku, Vadászerdő, Görgényszentimre a Királyhalom).

Založenie lesníckych výskumných staníc schválilo Ministerstvo pôdohospodárstva výnosom č. 12650/I/2 897 z 31. decembra 1897. Svoju činnosť začali 1. 1. 1898 podľa organizačného poriadku, schváleného v citovanom výnose. Ústredná výskumná stanica podliehala priamo ministerstvu pôdohospodárstva, vonkajšie výskumné stanice pri horárskych školách boli podriadené ústrednej stanici. Podľa organizačného poriadku bol vedúcim ústrednej stanice profesor pestovania lesov na akadémii, vedúcimi vonkajších staníc riaditelia horárskych škôl. Prvým vedúcim ústrednej stanice sa stal Eugen Vadas, vedúcim vonkajšej stanice v Liptovskom Hrádku Rudolf Benko. V roku 1906 sa vytvorili podmienky pre finančné aj personálne osamostatnenie výskumu a výnosom č. 91928/A/2 905 bola 6. 9. 1906 Ústredná výskumná stanica lesnícka od Baníckej a lesníckej akadémie odčlenená.

2 Tuszon.jpgVýskum bol v tom čase zameraný najmä na zisťovanie prirodzeného rozšírenia lesných drevín, prirodzenú a umelú obnovu porastov, otázky výchovných zásahov a skúmanie proveniencie a introdukcie cudzokrajných drevín. Pre posúdenie možnosti introdukcie drevín založil J. Tuzson v roku 1900 v Kysihýbli lesnícke arborétum s 283 drevinami.

 Už v roku 1903 sa výskumná stanica stáva členom IUFRO. Od roku 1899 publikuje výsledky svojej práce vo vlastnom časopise „Lesnícke pokusníctvo“ a v roku 1914 je poverená zorganizovaním VII. svetového lesníckeho kongresu IUFRO (ktorý sa pre vypuknutie I. svetovej vojny neuskutočnil).

Za najvýznamnejšie výsledky výskumu z tohto obdobia možno považovať dve monografie: zmapovanie prirodzeného rozšírenia lesných drevín v Uhorsku (Fekete - Blattný, 1914: Die Verbreitung der forstlich wichtigen Bäume und Sträucher im ungarischen Staate - Rozšírenie lesnícky významných stromov a krov v Uhorsku) a komplexný výskum pestovania agáta (Vadas, 1914: Die Monographie der Robinie mit besonderer Rücksicht auf ihre forstwirtschaftliche Bedeutung – Monografia agáta s osobitným zreteľom na jeho lesohospodársky význam).

hist2.jpgV roku 1919 po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky odišla väčšina pracovníkov Ústrednej výskumnej stanice do Maďarska. Odniesla so sebou aj zariadenia, evidenciu pokusov a archív. Budova stanice bola vojnovými udalosťami značne poškodená.

Po skončení prvej svetovej vojny a vzniku ČSR bola dočasnou správou objektov ústrednej výskumnej stanice poverená novozriadená Štátna vyššia lesnícka škola a jej prvý riaditeľ prof. R. Haša. Formálne boli v roku 1922 konštituované Štátne výskumné ústavy lesnícke v Banskej Štiavnici. V objektoch Pokusnej stanice lesníckej v Kysihýbli začal pracovať Ústav pre pestovanie lesov a lesnú biológiu. Ústav bol až do roku 1936 odborne podriadený Ústavu pre pestovanie lesov a lesnícku biológiu v Brne, administratívne riaditeľovi lesníckej školy v Banskej Štiavnici. Výskum sa v tomto období zameral na riešenie problémov aklimatizácie cudzokrajných drevín. Prof. B. Polanský, ktorý sa v roku 1936 stal prednostom Ústavu pre pestovanie lesov a lesnú biológiu, sa venoval problematike výberkových lesov, prirodzenej obnove lesa a výchovným zásahom v dubinách. Od roku 1939 vykonával ústav na území Slovenska semenársku a škôlkarskú kontrolu, zaviedol evidenciu uznaných porastov pre zber a robil rozbory a skúšky klíčivosti semien. Zahájili sa výskumné práce v lesných škôlkach v Kysihýbli, rekonštruovali pokusné plochy založené v predvojnovom období, založili ďalšie provenienčné pokusy. Z oblasti ochrany lesa sa pozornosť venovala sypavke borovicovej, poškodeniu drevín extrémnymi mrazmi cez zimu 1928/1929, škodám zverou a pastvou. Na pokusnej stanici v Kysihýbli sa nepretržite vykonávali meteorologické, fenologické a fytopatologické pozorovania.

Ako inštitúcia s celoštátnou pôsobnosťou bol v roku 1924 vytvorený Ústav pre lesnú ťažbu a technológiu dreva. Pre nedostatočné kádrové obsadenie a prístrojové vybavenie sa jeho činnosť naplno rozvinula až po roku 1929 po príchode prof. R. Illeho, keď bolo do Banskej Štiavnice presťahované aj prístrojové vybavenie z Prahy. Hlavná pozornosť sa venovala výskumu bukového dreva. Študovalo sa jeho nepravé jadro, príčiny jeho vzniku, jeho vplyv na prenikanie impregnačných látok, impregnácia a protipožiarne úpravy dreva, otázky ťažby, mechanického spracovania a zužitkovania bukového dreva. Skúmal sa technický význam modrania dreva, otázky hniloby. Riešili sa otázky dopravníctva, pokračovalo sa v pokusoch s ťažbou živice.

Vojnové udalosti mali nepriaznivý vplyv na činnosť oboch ústavov. Zastavila sa práca Ústavu pre lesnú ťažbu a technológiu dreva. Ústav pre pestovanie lesov a lesnú biológiu obmedzil svoju činnosť len na semenársku kontrolu. Hlavná budova pod Kalváriou bola cez vojnu opäť vážne poškodená.

hist1a.jpghist1b.jpg

V roku 1947 sa v Banskej Štiavnici zriadilo Riaditeľstvo výskumných ústavov lesníckych, s ústavmi (neskôr oddeleniami) ochrany lesov, lesníckej pedológie, biológie a lesného semenárstva, lesnej ťažby. Oddelenie pre poľovníctvo krátko po svojom vzniku organizačne prešlo pod správu Štátnych výskumných ústavov lesníckych v Zbraslavi–Strnadoch. V roku 1949 (po založení Štátneho drevárskeho výskumného ústavu v Bratislave) bolo oddelenie lesnej ťažby v Banskej Štiavnici zrušené a vytvorený samostatný Ústav pre mechanizáciu lesnej ťažby v Oravskom Podzámku. Na riešenie naliehavých problémov praxe sa zriadili vysunuté pracoviská ústavu. Tak vzniká v roku 1950 v Gabčíkove Výskumná stanica pre vetrolamy, kde sa od roku 1952 riešila aj problematika rýchlorastúcich drevín. V roku 1951 je v Jelšave založená Výskumná stanica pre zalesňovanie pustých plôch a v roku 1955 sa obnovuje činnosť Výskumnej stanice v Liptovskom Hrádku so zameraním na semenárstvo. Lesnícky výskum sa rozvíjal aj v rámci SAV. V roku 1954 je v Bratislave vytvorené Lesnícke laboratórium SAV pre výskum hospodárskej úpravy lesov, s detašovanými pracoviskami v Košiciach a Zvolene a s výskumnými základňami v Nitre a na Bielom Váhu.

3 Papanek.jpgV päťdesiatych rokoch prešiel ústav viacerými organizačnými zmenami. Do roku 1950 podliehalo Riaditeľstvo výskumných ústavov lesníckych Povereníctvu pôdohospodárstva v Bratislave. Od 1. 1. 1951 sa ústav stal pobočkou Výskumného ústavu pre lesnú výrobu v Prahe a od 1. 4. 1952 pobočkou Výskumného ústavu lesného hospodárstva v Zbraslavi–Strnadoch. V roku 1957 bol ústav spod správy zbraslavského ústavu vyňatý a  pričlenený k novovzniknutej pobočke Československej akadémie pôdohospodárskych vied v Bratislave.

Koncom päťdesiatych rokov sa k ústavu postupne pričlenili všetky slovenské lesnícke výskumné pracoviská. V tom čase boli v Banskej Štiavnici okrem ústredia ústavu a knižnice tiež oddelenia pestovania lesov, semenárstva, ochrany lesov a poľovníctva. Podliehali mu ďalej oddelenia pre lesnú ťažbu, približovanie a dopravu, mechanizáciu pestovania lesov a konštrukciu z Oravského Podzámku, oddelenie hospodárskej úpravy lesov z Bratislavy, pracovisko pre lesotechnické meliorácie vo Zvolene, výskumná stanica pre rýchlorastúce dreviny v Gabčíkove, výskumná stanica semenárska v Liptovskom Hrádku a pracovisko hospodárskej úpravy lesov v Košiciach. Opatrením predsedníctva Národného zhromaždenia č. 90/1958 Zb. bol od 1. 1. 1959 Výskumný ústav lesného hospodárstva (VÚLH) v Banskej Štiavnici konštituovaný ako samostatná organizácia. Podľa zriaďovacej listiny MZLVH v Prahe č. 52973/01 z 12. júla 1958 sa stal vedeckovýskumným odvetvovým pracoviskom s pôsobnosťou pre Slovensko.

4 zachar.jpgO zlúčenie lesníckych výskumných pracovísk a osamostatnenie slovenského lesníckeho výskumu sa najviac pričinil prof. D. Zachar, ktorý sa stal 1. 1. 1960 riaditeľom VÚLH. Má nespornú zásluhu aj na jeho personálnom a materiálnom budovaní a smerovaní slovenského lesníckeho výskumu v ďalších desaťročiach.

Ako prvá sa po vytvorení ústavu vybudovala výskumná stanica v Gabčíkove (1962). V súlade s ideou rozvoja Zvolena ako budúceho lesníckeho centra bolo ústredie ústavu 1. 9. 1964 presťahované do tohto mesta a ústav dostal názov Výskumný ústav lesného hospodárstva vo Zvolene. Začalo sa s výstavbou novej budovy ústredia ústavu, ktorá bola odovzdaná do užívania v roku 1968 so získavaním 92 bytov pre zamestnancov ústavu. V roku 1970 sa dokončila stavba výskumnej stanice v Bratislave, v roku 1974 výskumná stanica v Liptovskom Hrádku, v roku 1975 v Košiciach, v roku 1982 v Bratislave na Žabom Majeri. Dobudovali sa výskumné základne na Bielom Váhu, v Kysihýbli, na Veľkej Stráži pri Zvolene. Práca ústavu sa organizovala prostredníctvom prevádzkového a výskumného úseku. Tento sa členil na oddelenia. Riešenie výskumných úloh v rokoch 1960–1971 zabezpečovalo 8, neskôr 10 oddelení (biológie a šľachtenia lesných drevín, pestovania rýchlorastúcich drevín, pestovania lesov, lesníckotechnických meliorácií, ochrany lesov, hospodárskej úpravy lesov, lesníckej techniky, oddelenie pre technický výskum horských oblastí, v roku 1968 bolo vytvorené oddelenie ekonomiky lesného hospodárstva a v roku 1969 sa obnovilo oddelenie poľovníctva). V rokoch 1972–1981 bol výskum organizovaný v 16 oddeleniach, tematicky zaradených do 4 odborov (Odbor biológie a pestovania lesov, Odbor technický, Odbor ekonomický a Odbor hospodárskej úpravy lesov ochrany a tvorby prírodného prostredia), ústav mal 6 výskumných staníc (Banská Štiavnica, Bratislava, Gabčíkovo, Košice, Liptovský Hrádok, Oravský Podzámok) a 3 výskumné objekty (Arborétum Kysihýbel, Veľká Stráž, Biely Váh). Od 1. januára 1982 vstupuje do platnosti nová organizačná štruktúra ústavu. Výskum sa zabezpečuje a riadi priamo v 7 odboroch (genetiky a šľachtenia lesných drevín, pestovania lesov, lesnej techniky, lesných stavieb, ekonomiky a riadenia lesného hospodárstva, hospodárskej úpravy lesov a lesného prostredia, ochrany lesov a poľovníctva) a 7 výskumných staniciach (po dobudovaní pracoviska na Žabom Majeri sa vytvorili v Bratislave dve výskumné stanice). Odborné zázemie pre výskum tvoria špecializované pracoviská a objekty – výpočtové pracovisko, Výskumná základňa Veľká Stráž, Lesnícke arborétum Kysihýbel, Klonový archív Ostrá Lúka, VO Vrch Dobroč, VO Komárnik, VZ Biely Váh, Účelový revír Sitno a ďalšie. Rozvoj ústavu v tejto etape jeho existencie možno demonštrovať aj vývojom počtu zamestnancov a pracovníkov s vedeckou hodnosťou. V roku 1958 mali pracoviská ktoré vytvorili ústav 143 pracovníkov, z toho boli iba dvaja s vedeckou hodnosťou, v roku 1977 pracovalo na VÚLH 297 pracovníkov, z toho 77 s vedeckou hodnosťou, v roku 1990 to bolo 341 zamestnancov, z toho s vedeckou hodnosťou 69.

hist4a.jpghist4b.jpg

Zmeny spoločenského systému po roku 1989 a vznik Slovenskej republiky pozitívne ovplyvnili aj atmosféru na VÚLH. Negatívne sa ale prejavili (tak ako aj v ostatných nevýrobných odvetviach) pri zabezpečovaní financovania lesníckeho výskumu, ktorý v rokoch 1991–2003 pracoval v krízovom režime. Prejavilo sa to v snahách o zvýšenie efektívnosti práce, získavaním financií za riešenie krátkodobých zmlúv pre prax, znižovaním počtu pracovníkov, racionalizáciou obslužných činností, žiaľ ale aj odchodom kvalitných pracovníkov výskumu na iné vedeckovýskumné pracoviská, do lesníckej praxe, alebo úplne mimo rezort lesníctva. Pokles počtu pracovníkov sa zastavil v roku 2004, kedy mal LVÚ celkom 127 zamestnancov, z toho malo vedeckú hodnosť 36.

V roku 1991 schválilo Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva SR nový štatút ústavu a zmenu jeho názvu na Lesnícky výskumný ústav. Dovtedajšia organizačná štruktúra výskumného úseku sa zmenila len nepatrne. Zriadil sa nový odbor ekológie a ekofyziológie lesných drevín a z bývalých dvoch odborov sa vytvoril odbor lesnej techniky a stavieb. Upravili sa názvy odborov tak, aby lepšie vystihovali ich pracovnú náplň. Odčlenila a sprivatizovala sa jedna z bratislavských výskumných staníc. V priebehu rokov 1993–1997 sa uskutočnilo viacero zmien v organizačnej štruktúre ústavu, najrozsiahlejšia s platnosťou od 1. 2. 1995. Podľa zriaďovacej listiny č. 2633/1995-100 bolo základným poslaním ústavu získavať nové vedecké poznatky o lesných ekosystémoch a ich obhospodarovaní. Ústav podľa štatútu vykonával výskum a vývoj, zabezpečoval realizáciu nových poznatkov v praxi, riešil úlohy štátneho a medzinárodného programu lesníckeho výskumu, rezortné, medzirezortné a podnikové úlohy. V roku 2003 došlo na LVÚ k významnej organizačnej zmene, ktorej cieľom bolo zracionalizovanie činností výskumu a zefektívnenie podporných a režijných činností na ústave. Znížil sa počet výskumných odborov na 4 (Odbor ekológie a biodiverzity lesných ekosystémov, Odbor pestovania lesa a lesníckych technológií, Odbor ochrany lesa a manažmentu zveri, Odbor lesníckej politiky, ekonomiky a HÚL) a zjednodušil sa systém personálneho a odborného riadenia výskumu. Z vonkajších pracovísk ostali zachované Výskumná stanica Košice, Výskumná stanica Gabčíkovo, Stredisko lesníckej ochranárskej služby v Banskej Štiavnici a Stredisko lesníckej semenárskej kontroly v Liptovskom Hrádku. Ústav stále zápasil s nedostatkom finančných prostriedkov a hospodársky rok 2003 skončil s finančnou stratou. Až v roku 2004 LVÚ získava prvý krát dostatok finančných prostriedkov, jeho činnosť sa stabilizuje, modernizuje sa prístrojové vybavenie, výpočtová technika, autopark, prijímajú sa noví pracovníci na personálne nepokryté špecializácie.

V roku 2006 sa Lesnícky výskumný ústav Zvolen stáva súčasťou Národného lesníckeho centra. V roku 2007 sa upravuje jeho organizačná štruktúra. Administratívny chod organizácie sa zabezpečuje na úrovni NLC, činnosť ústavu je orientovaná predovšetkým na výskum a realizáciu jeho výsledkov v praxi. Deje sa tak prostredníctvom 4 odborov (Odbor ekológie lesa a krajiny, Odbor pestovania a produkcie lesov, Odbor ochrany lesa a manažmentu zveriOdbor lesníckej politiky, ekonomiky a manažmentu lesa) a troch vysunutých pracovísk (Výskumná stanica KošiceVýskumná stanica Juh v Gabčíkove a Stredisko Lesníckej ochranárskej služby Banská Štiavnica). Stav pracovníkov na LVÚ od roku 2006 výrazne nemení. K roku 2014 bolo v LVÚ zamestnaných 86 pracovníkov.


historia_LVU110_web1.jpg       historia_LVU110_web1.jpg

NSRV ARVI NSRV
tomenu